OBCHODOVANIE S NÁDEJOU?

            Pýtate sa, prečo toľko brojím proti náboženským zhromaždeniam na štadiónoch, vedených slávnymi evanjelizátormi, uzdravovateľmi a „vymetačmi“ diabla?
            Niekoľkokrát som tam už bol a pozeral som sa - ako je mojím zvykom - pozorne ľuďom do očí. Musím povedať, že lepšie znášam šibalské mrkanie skeptikov ako planúce zraky zmanipulovaných fanatikov. Ale to, čo žiaľ, doteraz nemôžem vymazať z pamäti, je pohľad dieťaťa na vozíčku a jeho rodičov, pohľad viac „psí“ ako ľudský, vlhké oči nádeje žobroniace o sľúbený zázrak.
            Neviem, či kazateľ bol cynický šarlatán a či snáď sa mu podarilo presvedčiť sám seba, že je mocnou pravicou Ducha Svätého. Ja som si však stále opakoval: „Nie, toto sa nesmie, nesmie, nesmie robiť s ľudskou nádejou! Takto sa nesmie obchodovať s evanjeliom, ani s ľudskou bolesťou. A čo už je hriechom proti Duchu Svätému, ak nie táto manipulácia s ľuďmi v mene Ježišovho Ducha?“
            Dúfam, že tí ľudia neodišli domov zaťažení navyše pocitom viny, že nemajú dosť silnú vieru, aby boli hodní zázraku – ako som to už v podobnom prostredí počul. Iste: Duch vanie, kam chce – a možno i tam títo ľudia mohli dostať dar trpezlivo niesť kríž, s ktorým si ľudská moc nedokáže poradiť. Ale nemôžem si pomôcť – po celý čas mi zneli v ušiach slová z príbehu o Eliášovi na Horebe: „Ale Pán nebol v tom hluku“.

(zdroj: Tomáš Halík, Stromu zbývá naděje, str. 122)